The Folkvanger Hall

Včera som telefonovala so sestrou a pri rozhovore s ňou padla z jej úst jedna veľlká životná pravda.

Hovorila som jej totiž o Petrovi (mojom internetovom objave), o tom, aký je skvelý, úžasný, prudko inteligentný, erudovaný, milý, ostrovtipný, dokonalý…

Spýtala sa ma jednoduchú vec:

„A povedala si mu, že sa ti páči?“

„Nie! Čo ti šibe?! S ním to nie je ako s ostatnými. My sa bavíme tak inak…“

„Aha. A naznačil ti, že sa mu páčis?“

„Nooo… Nie tak priamo. Boli to väčšinou len také náznaky medzi riadkami…“

„Tak prečo sa nestretnete?“

„Nehovorili sme o tom ešte. Len tak nepriamo…“

„A vymenili ste si čísla?“

„Nie.“

„Ste ako päťroční. Obaja to chcete, ale každý z vás čaká, že ten druhý urobí prvý krok. A nakoniec to neurobí ani jeden!“

A v tom práve spočívala tá životná pravda. Holt, segra to vystihla! Konečne som našla niekoho, kto mi na základe všetkých mojich požiadaviek vyhovuje tak po stránke fyzickej, ako aj psychickej. Je celkom pekný, vysoký, briadka a fúzy, má dlhé vlasy, modré oči, podobá sa na môjho obľúbeného herca (!!!), zjazvený (veľmi živočíšne, veľmi erotické)… Navyše ma absolútne paralyzoval svojím intelektom. On používa v komunikácii slová ako premisa, nihilizmus, demagógia a imepretinentný! Dokonca vie, čo je to kompenzovať a dekolt – to môj ex nepoznal! Som zaľúbená! 😛

Keby to bolo všetko. Ale nie je! Číta tiež more kníh, pozná spisovateľov, o ktorých som ani nepočula, má rád filozofiu, má rád „BITTERSWEET STUFF AND ALL“. Má nekonvenčné názory, nepotrebuje sa prispôsobovať väčšine.

Proste intelektuál.

Je voľný, nepoddajný. Nezávislý. Nepotrebuje ma. Ach, NEPOTREBUJE MA! (V mojom ponímaní je tento fakt chápaný veľmi pozitívne, pretože nechcem niekoho, koho budem musieť vodiť za ručičku a kto bude bezo mňa úplne stratený.) A jeho pohľad na partnerstvo a sex… Vau! Myslí veľmi podobne ako ja. Hľadá šťastie a pravdu, no uvedomuje si ich relatívnosť a subjektívnosť.

Úžasný to človek!

Ale späť k pointe! V čom je tá životná pravda? Že sa s týmto človekom rozprávam inak než s bežnými ľuďmi, resp. mužmi. Naša komunikácia je takpovediac „na úrovni“. Nejde ani tak o témy, pretože až priveľmi často rozoberáme sex. Ide skôr o odhaľovanie našich citov a dojmov. Vzájomne si všeličo naznačujeme pod rúškom „akože“ vtipných narážok a dvojzmyslov, no nedarmo sa hovorí, že 75 percent z toho, čo človek povie „zo srandy“, myslí vážne. Myslím si, že to obaja až pridobre vieme.

Som presvedčená, že si je istý mojím viac než vrelým postojom voči nemu a ja takisto vnútorne tuším, že mu nie som ľahostajná.

Ale vzhľadom na vysokú úroveň našej komunikácie si to ani jeden z nás nedovolí povedať rovno, lebo by to bolo príliš nízke. Je príliš pubertálne len tak niekomu povedať: „Páčiš sa mi. Stretnime sa!“ Ocitla by som sa pred ním nahá. Akoby prejavenie citov bolo nejakou slabosťou.

A tak obaja zaryto mlčíme, inteligentne konverzujeme o spoločenských témach, filozofii a sexe a kdesi vnútri horíme spaľujúcou túžbou, aby nám ten druhý povedal, že sa mu páčime, že si nás obľúbil a chcel by byť s nami aj naživo, nielen takto virtuálne cez písmenká na monitore.

Obaja sme strašne inteligentní, strašne erudovaní, strašne na úrovni, strašne dospelí, strašne alternatívni… No moja sestra (mimochodom, má len sedemnásť) to aj tak vystihla celkom presne: „Ste ako päťroční.“

Lebo naše správanie je už pri prvom pohľade maximálne detinské. Keby sme sa správali ako normálni dospelí ľudia, už dávno sme sa mohli stretnúť. Ale my nie. Budeme takto trpieť, kým sa jeden z nás nepoddá alebo kým to niekto iný (ako moja sestra) nepovie za nás.

Nuž, niekedy treba byť trochu menej inteligentný, trochu menej erudovaný, trochu menej na úrovni, trochu menej dospelý a trochu menej alternatívny…